Optikou človeka

Ako to všetko začalo? Vlastne ani neviem, vôbec neviem kedy. Jednoducho raz. Jedného dňa skrsla tá myšlienka v našich hlavách a stali sme sa priatelia. Celkom spontánne. Najprv sme sa stali spolužiaci. Bolo to z hora tak nejako zariadené , aby sme sa stretli. Bol by úplne obyčajný až na to, že nevidel. Mal v očiach tmu. Napriek tomu, že nevidel, poznal ma veľmi dobre. Spoznávali sme sa, rozprávali sme sa.... veľmi často. Niekoľko krát som ho viedla po ulici a bola jeho očami. Opäť sme sa smiali, tešili sa z prítomnosti toho druhého. Bolo krásne jednoduché sedieť pri ňom, držať ho za ruku, ukazovať mu kam treba kráčať, aby sa nepotkol. Mala som ho rada, možno viac než to, ľúbila som ho. Hoci som mu to nikdy nepovedala znamenal pre mňa veľa. No raz sa stalo, že už neprišiel. Už som nevidela jeho úsmev, už som nevidela jeho tvár, ruky a bolo ťažké nechať ho odísť. No on už videl, konečne.... možno i mňa.