Optikou človeka

Kráčala som dnes po ulici rovnakou cestou ako vždy a rovnako rýchlo ako vždy. Dnes som však mala zvláštny pocit, že niekto sleduje moje kroky. No moja rýchlosť ho odohnala. Po chvíli moje kroky ustali a stali sa pokojnejšie. " Nikto ťa predsa nesleduje, upokoj sa." povedala som si a pousmiala sa nad sebou. Kráčala som pokojne, keď ma za plece chytil akýsi človek.Bola to Klára, moja dobrá kamarátka. Len čo som sa na ňu otočila povedala zadychčaným hlasom: " Kde sa tak ponáhľaš, už dávno ťa chcem dobehnúť a aspoň pozdraviť, veď sme sa už dlho nevideli."